|
ध्यायतो विषयान्पुंसः सङ्गस्तेषूपजायते । सङ्गात्सञ्जायते कामः कामात्क्रोधोऽभिजायते ।। ६२ ।। क्रोधाद्भवति सम्मोहः सम्मोहात्स्मृतिविभ्रमः । स्मृतिभ्रंशाद् बुद्धिनाशो बुद्धिनाशात्प्रणश्यति ।। ६३ ।। रागद्वेषवियुक्तैस्तु विषयानिन्द्रियैश्चरन् । आत्मवश्यैर्विधेयात्मा प्रसादमधिगच्छति ।। ६४ ।। प्रसादे सर्वदुःखानां हानिरस्योपजायते । प्रसन्नचेतसो ह्याशु बुद्धिः पर्यवतिष्ठते ।। ६५ ।। नास्ति बुद्धिरयुक्तस्य न चायुक्तस्य भावना । न चाभावयतः शान्तिरशान्तस्य कुतः सुखं ।। ६६ ।। इन्द्रियाणां हि चरतां यन्मनोऽनुविधीयते । तदस्य हरति प्रज्ञां वायुर्नावमिवाम्भसि ।। ६७ ।।
dhyāyato viṣayān-puṁsaḥ saṅgas-teṣūpajāyate | saṅgāt-sañjāyate kāmaḥ kāmāt-krodho’bhijāyate || 2.62 || krodhād-bhavati sammohaḥ sammohāt-smṛti-vibhramaḥ | smṛti-bhraṁśād buddhi-nāśo buddhi-nāśāt-praṇaśyati || 2.63 || rāga-dveṣa-viyuktais-tu viṣayān-indriyaiś-caran | ātma-vaśyair-vidheyātmā prasādam-adhigacchati || 2.64 || prasāde sarva-duḥkhānāṁ hānir-asyopajāyate | prasanna-cetaso hy-āśu buddhiḥ paryavatiṣṭhate || 2.65 || nāsti buddhir-ayuktasya na cāyuktasya bhāvanā | na cābhāvayataḥ śāntir-aśāntasya kutaḥ sukham || 2.66 || indriyāṇāṁ hi caratāṁ yan-mano’nuvidhīyate | tad-asya harati prajñāṁ vāyur-nāvam-ivāmbhasi || 2.67 ||
|